V každom slove cítite jeho lásku k ľuďom
Redaktor Markízy Ján Tribula prezrádza, ako sa dostal k dvom svojim láskam – televízii a koňom, prečo sa vrátil z Bratislavy späť na rodný Spiš, aj to, čím sa riadi pri natáčaní citlivých reportáží z regiónu.

Práve prišiel z dovolenky. Samozrejme, pracovnej. Bol s deťmi, ktoré trénuje, na súťaží vo Francúzsku. Obľúbený a často oceňovaný redaktor televízie Markíza Ján Tribula (43) totiž nevie veľmi oddychovať. Do každej činnosti sa púšťa s obrovským srdcom a na sto percent.
Vyštudoval trénerstvo so špecializáciou na jazdecké disciplíny a s televíziou Markíza spolupracuje od jej vzniku.
Stretli sme sa v útulnej popradskej cukrárni nad šálkou čaju s citrónom počas prestávky medzi starostlivosťou o kone a aktuálnou prácou nad reportážou, ktorú pripravoval na odvysielanie v televízii.
Je známe o vás, že máte dve veľké záľuby: prácu v televízii a kone. Prečo práve taká kombinácia?
Milujem prácu v televízii. Som rád s ľuďmi, cítim sa dobre medzi nimi. Mám rád adrenalín, ktorý s touto prácou súvisí. No a kone sú pre mňa istou protiváhou. Môžem sa pri nich upokojiť. Neviem si bez nich predstaviť svoj život. Trénujem detí a rád jazdím v prírode. Pokladám sa za šťastného človeka. Aj po vyše dvadsiatich rokoch, čo robím s Markízou, sa každé ráno teším do práce…
Ako ste sa k svojím životným láskam dostali?
Šťastnými náhodami. Rodičia nemali peniaze na záujmové krúžky, tak som si našiel taký, ktorý som nemusel platiť, ale mohol som ho odpracovať. Bol to v Poprade jazdecký krúžok. Cez týždeň som ako chlapec jazdil a cez víkendy pracoval v stajní okolo koní. Až som nakoniec vyštudoval trénerstvo so špecializáciou na jazdecké disciplíny. Kone ma držia doposiaľ.
K televízii som sa dostal v skutočnosti kvôli stávke: Kamarát ma upozornil na inzerát, že v Markíze hľadajú redaktora. „Prihlás sa, si dosť ukecaný, ale stavím sa o basu šampanského, že sa nebudeš o to miesto uchádzať,“ hecoval ma. Nechcelo sa mi prehrať, nuž som išiel na konkurz, a prijali ma. Ale poviem vám, spočiatku to nebolo nič ľahké pre človeka zo Spiša, slovenčinu som musel poriadne „brúsiť“. Mal som však šťastie na ľudí, mohol som sa od nich učiť, zamiloval som si túto robotu a nikdy neľutoval čas strávený v práci.

